Niekoľko užitočných myšlienok na úvod…
Asi v každej dobe si ľudia mysleli, že ich chápanie sveta je prirodzené a dostatočne správne (čo sa pri spätnom pohľade samozrejme javí ako pomerne úsmevné). A dnes sme vďaka rozsiahlemu vedeckému poznaniu a značnému technologickému pokroku v situácii, keď sme takmer nespochybniteľne presvedčení, že (minimálne) v tých „najvšeobecnejších poznatkoch“ sa predsa mýliť nemôžeme, a naše ďalšie porozumenie života sa bude iba prehlbovať, rozširovať a spresňovať. No celá záležitosť je omnoho komplikovanejšia… A asi by bola tiež vcelku úsmevná, keby táto „neopodstatnená domýšľavosť“ nespôsobovala vo svete toľko vzájomného nedorozumenia a celkom zbytočných problémov a ľudského utrpenia.
Základná (a prirodzená) „nespoľahlivosť“ v spoznávaní vesmíru a našej vlastnej existencie je bezpochyby v tom, že akýkoľvek vedecký (sveto)názor alebo teória sú produktom ľudského myslenia. No a súčasná veda evidentne nemá ani najmenšie „kauzálne tušenie“, ako naše myšlienkové procesy reálne fungujú. A to, že my sami sme „(seba)organizačne živými spolutvorcami“ celkového vnímania reality ako takej… Tak to je zatiaľ nemysliteľné.
Čo vo filozofických kontextoch znamená, že bez správneho „poznania poznávania“ sa práve vo fundamentálnej vede (ktorá je výsledkom interpretačne zložitých abstraktných procesov) môžeme principiálne mýliť takmer vo všetkom podstatnom. A keďže všeobecne prijatý koncept redukcionistického materializmu (spolu s evolucionistickou predstavou náhodných mutácií a genetickej predurčenosti) z nás spravil doslova „nesvojprávne mechanizmy“… Tak slobodne mysliaci „nezávislý pozorovateľ“, ktorý by mal kriticky rozhodovať o samotnej objektivite či správnosti poznania, vlastne ani neexistuje.
Čiže takýto je aktuálny stav „vedeckého porozumenia“ základných princípov fungovania (a spoznávania) našej spoločnej ľudskej reality… Lenže je to práve samotná veda, kto sa „intelektuálne zaviazal“ poskytovať nám pravdivé poznatky a spoľahlivé svetonázorové informácie (na spoločensky rozumné zvládnutie každodenných životných situácií). A preto úplne prvou a nevyhnutnou podmienkou pre skutočný civilizačný pokrok je „revolučné oslobodenie našej slobodnej vôle“. Prirodzene, aj so všetkými „kultúrno-spoločenskými dôsledkami“…
Značne dlhé obdobie mi trvalo, kým som sa dopracoval k tomuto radikálnemu rozhodnutiu. Pretože s prezentáciou „introspektívneho (seba)poznania“ na posvätnej pôde vedeckého objektivizmu to býva extrémne problematické (čo je vlastne, vzhľadom k „zredukovanej metodológii“ súčasnej vedy, pomerne pochopiteľné). No hneď na začiatku musím zdôrazniť, že kniha nie je nejakou (iracionalistickou) „duchovnou prácou“, ale autentickou filozofiou v tom najpôvodnejšom zmysle slova. A s tým najkritickejším prístupom, aký je vôbec možný.
Ak by tento „(seba)vývojový príbeh“ odrážal primárne môj súkromný život a bol predovšetkým osobným vyjadrením subjektívnych zážitkov a životných skúseností… Akékoľvek zverejnenie „vlastných názorov na svet“ by pre mňa nemalo takmer žiadny význam. Ale keďže podstata knihy je konceptuálne postavená na celosvetovom „univerzalistickom odkaze mystických tradícií“… A navyše, pokiaľ je v nej pravdivo zachytené presne to (pre dnešnú dobu) „spoločensky nepostrádateľné“, čo si myslím… A čo som v takej racionálne slobodnej forme nikde inde zatiaľ nenašiel… Potom je vlastne celkom logické sprístupniť toto „živé poznanie“ pre všetkých. Samozrejme, aj s plne vedomým rizikom možného omylu. Pretože ako principiálny zástanca „zdravého skepticizmu“ vždy kriticky pochybujem o definitívnej pravdivosti akéhokoľvek aktuálneho poznania. A toho vlastného predovšetkým. Čiže, aj keď musím teoreticky pripustiť, že by som sa mohol v niečom dôležitom mýliť…
Tak zároveň mám dostatočne jasno v tom, ako myslím a čo (ne)viem. A čo z toho (dokázateľne) vyplýva pre autentické poznanie každodennej ľudskej existencie. A preto je, za súčasného stavu nášho „všeobecného chápania reality“, pomerne opodstatnené tieto vedomosti prezentovať ako (funkčne aj hodnotovo) „najuniverzálnejšiu pravdu o živote ľudstva“. Čo síce môže znieť takmer „mysticky nadprirodzene“… Ale v podstate to je, na racionálnom základe kriticky spracovaných skúseností so svetom (a vlastným vedomím), celkom prirodzene vybudované „reálne uchopenie komplexnej ľudskej reality“.
A ak to niekto chce spochybňovať, tak by mal samozrejme predložiť (akékoľvek) priame fakty, ktoré to reálne popierajú. A najmä nejakú dôveryhodnú predstavu fungovania ľudskej mysle… Pretože súčasné myslenie sa v tejto bezpochyby fundamentálnej „metafyzickej záležitosti“ zatiaľ evidentne stráca (pričom pod metafyzikou je rozumné chápať niečo, čo je svojou bytostnou povahou principiálne „za fyzikou“ a čo sa teda v žiadnom prípade nedá „kauzálne zredukovať“ len na úroveň fyzikálnych procesov alebo zákonov).
Zámerom knihy určite nie je predstierať akési „vševedúce poznanie“ (k tomu má ľudstvo až príliš ďaleko). No nie je to ani nejaký „naivný romantizmus“ zúfalo rebelujúci voči intelektuálne zlyhávajúcemu svetu. To, čo túto knihu skutočne charakterizuje a celkom reálne reprezentuje je „kvalitatívne nová úroveň ľudskej inteligencie“. A keďže v racionálnej vede by vždy malo ísť predovšetkým o (užitočné) spoznávanie zmysluplných možností vývoja celej ľudskej spoločnosti… Tak presne v tomto „(seba)organizačnom zmysle“ naša slobodná (r)evolúcia ešte iba začína…